Špecifikom Leňovej tvorby je, že nesleduje aktuálne formy a trendy v dokumentárnej fotografii a neberie do úvahy čas a priestor. Kontinuálne zachytáva okamihy, ktoré sú pre ľudskú bytosť nemenné a hlbinné, obsahujúce v sebe atribúty pozitivity vedúce k poznaniu pravdy. Z tohto uhla pohľadu nie je pre autora dôležitá kvantita fotografických výstupov, ale proces utvárania kvalitného obsahu a odkazu pre diváka. Často sa to deje podprahovo v jeho mysli, ktorú necháva dozrieť, aby v pravom okamžiku autorovho stotožnenia sa, vyšli výsledky tvorivého zápasu aj navonok.
Jubilujúci humenský fotograf sa významne začlenil do slovenskej dokumentárnej fotografie najmä niekoľkoročným monumentálnym cyklom fotografií Rusíni (1. etapa: Starina 1981 – 1986, 2. etapa: Rusíni 1996 -2003), ktorý spoločne s Jozefom Ondzikom vyústil do rovnomennej fotografickej knihy (2011). Toto mimoriadne dielo tvorí jeden z pilierov slovenskej fotografickej histórie. Sugestívna krajina Bukovských vrchov a v jej centre človek, dedinčan, Rusín v najrozličnejších situáciách – doma, pri práci, na ulici, na spoločenských a náboženských podujatiach, podčiarkuje okrem významnej dokumentárnej a umeleckej hodnoty aj silný sociálny rozmer. Nostalgická atmosféra čiernobielych fotografií, kontrastujúca v obsahu s jemným nádychom irónie a láskavého humoru, nesie v sebe hlboké človečenstvo. Napriek spoločnej téme vo dvojici – čo je vo fotografii vzácne - každý z autorov si zachoval odlišné štylistické prístupy, niekedy viac, inokedy menej rozdielne. Tomáš Leňo sa sústreďuje na prirodzený prejav ľudí, spätých so striedaním ročných cyklov a tradičnými životnými a náboženskými zvyklosťami a rituálmi. Na fotografiách uplatňuje opticky skreslenú perspektívu a „zahaľuje“ postavy do tajomnej čiernobielej atmosféry modelácie svetlom, ktorej výsledkom je zjavná imaginácia a poetický náboj motívu.
Dovolím si použiť slová významnej českej fotografky Markéty Luskačovej pri vydaní knihy Rusíni:
„Tieto jemné a vážne fotografie sú výnimočné. Idú proti trendu našich čias, v ktorom sa umelosť vo fotografii povyšuje na umenie a v móde je brutalita.“
Umelecký kritik a historik Aurel Hrabušický, kurátor zbierok fotografií Slovenskej národnej galérie v Bratislave pridáva:
„V prípade Rusínov Leňa a Ondzika je až po odstupe času zrejmé, o aký monumentálny projekt ide. Tento fotografický materiál dohromady vytvára niečo mimoriadne, niečo, čo v histórii slovenskej fotografie prekonáva len málokto. Azda len Martin Martinček v niektorých svojich cykloch, možno ešte Tibor Huszár pri dobrom výbere.“
Výber Leňových fotografií Rusínov tvorí jeden z troch tematických okruhov aktuálnej výstavy. Aj keď sa autor na dlhší čas verejne odmlčal, vnútorné fotografické výzvy v ňom rezonovali tým, že hľadal cesty ďalšej sebarealizácie.
Určite nie náhodou sa v jeho bohatom archíve viac ako tri desaťročia skrývali unikátne zábery z búrania ateliéru jedného z najvýznamnejších českých fotografov 20.storočia Josefa Sudka (1896–1976), ktoré Leňo nasnímal 17.júla 1989 v Prahe 3 Na Újezde. A všetko nasvedčuje tomu, že v tomto dejinnom okamžiku sa tam s fotoaparátom ocitol sám.
„Ako čerstvý absolvent vysokej školy som sa rozhodol, že si pár týždňov pred nástupom do praxe vycestujem za rodinou fotografovať Prahu. Jedným, z mojich cieľov bol aj ateliér na Újezdě. Prvý raz som si ho obhliadol v krásny letný deň 15. júla 1989, ale nemal som pri sebe fotoaparát, ani film. Na miesto som sa už pripravený vrátil o dva dni.
Prekvapilo ma, že som tam nenašiel len osihotený ateliér, ale aj malú spoločnosť. Robotníkov, chlapov z demolačnej čaty, ktorí pripravení začali búrať tento "pamätník" českej fotografickej histórie. V skutočne zvláštnej atmosfére som začal fotografovať. Očakával som, že nebudem sám, že sa dostavia pražskí fotografi a možno aj televízny štáb Českej televízie a všetko zdokumentuje. Ale nič také sa neudialo.
V tomto smere je mojich 72 záberov vo fotografickej histórii bývalého Česko-Slovenska jedinečných. A okrem intenzívneho zážitku som si so sebou odnášal zo smetiska odhodených vecí "darček" v podobe Sudkovho dreveného hokerlíku - stoličky, na ktorej sedával. Bolo to pre mňa veľmi symbolické.“
Josef Sudek bol autorom neopakovateľných lyrických záberov Prahy. Hrôzy I.svetovej vojny ho pripravili o pravú ruku. V kontexte tvorby z újezdského záhradného dreveného ateliéru dominujú poetické zátišia, zachytené objektívom fotoaparátu na okne ateliéru. Bol to jeho pracovný a inšpiračný priestor a súčasne objekt pre voľnú umeleckú tvorbu. Bolo to aj obľúbené miesto stretávania sa s priateľmi a významnými osobnosťami českého spoločenského a kultúrneho života. V roku 1985 vypukol v ateliéri požiar, ktorý značne poškodil už aj dovtedy poškodené priestory. Zvyšok stavby aj s časťou vnútorného vybavenia sa zachoval v pomerne rozpadnutom stave. (Akútna potreba zrekonštruovania ateliéru sa pomocou dokonalej repliky zrealizovala v roku 2000.)
Úcta a obdiv k osobnosti a tvorbe Sudka v Leňovi dozrievala, aby práve v čase fotografickej a životnej križovatky priniesla premiérovú bilanciu v podobe 24 čiernobielych fotografií. Kompozíciou, atmosférou, symbolikou a vnútornou energiou miesta súzvučia s poetikou Sudkovho diela. Búranie ateliéru Josefa Sudka zvýrazňuje Leňovo vnútorné nastavenie na poéziu života v jeho často nezbadaných odtieňoch obyčajných vecí. V nadväznosti na výnimočného fotografa Leňo prepožičiava téme istú nadčasovosť v zdanlivej pominuteľnosti vzácneho odkazu. Atmosféra „rozkladu a strácania“ prinášajúca dávku napätia zároveň tento cyklus fotografií dynamizuje a tvorí druhý tematický okruh výstavy.
Na ceste života sa stretávame s mnohými križovatkami a vďaka vnútornému zreniu naše podvedomie eliminuje povrchné záblesky a sústreďuje nás na to dôležité. Tretí tematický okruh tvorí cyklus farebných fotografií Môj Balkán. Ide o hľadanie a stotožnenie sa autora so svojou vlastnou identitou.
Tomáš Leňo je potomok česko-slovenského manželstva a jeho starý otec pochádzal z Báčskeho Petrovca vo Vojvodine. Dokumentácia rusínskej menšiny autora pokračovala a priviedla Leňa do Vojvodiny, krajiny jeho predkov. To sa stalo odrazom autorovho stotožňovania sa so srbskými koreňmi. Na ceste sebapoznávania pokračuje, fotograficky zachytáva nové objavy, dojmy a stretnutia s krajinou a ľuďmi. Vystavený súbor je iba zlomkom a začiatkom tejto cesty.
Výstava ako celok troch rovín fotografickej tvorby v spoločnom názve KORENE je sondou do vnímania autorovho sveta, nielen toho vonkajškového ale najmä vnútorného a sugestívnou výpoveďou, reflektujúcou toto poznanie. Každý z vystavených tematických celkov má svoj vesmír, ale každý z nich spája latentná niť, vedúca k autorovmu nájdeniu svojich koreňov a svojho pevného miesta na zemi. A kdesi v rodovej pamäti aj vzdania úcty svojím predkom.
Mária Mišková
Tomáš Leňo sa narodil 6.6.1964 v Humennom. Po ukončení gymnaziálneho štúdia v Humennom (1983), absolvoval Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove (1989). Od toho času pracoval v kultúre ako redaktor v regionálnych novinách, redaktor mesačníka Vestník pre potreby štátnej správy, venoval sa aj výstavníctvu s dôrazom na fotografickú tvorbu a zastával funkciu riaditeľa Vihorlatskej knižnice v Humennom.
